SKÚMANIE VII.

 DOVOLENIE ZELÉHO A JEHO POMER KU PLÁNU POŽIEMU.

—Prečo zlé bolo dovolené.
—Právo a neprávost jako princip.
—Morálný cit.
—Boh dovolil zlé, a prekazi ho no vždy.
—Boh neni póvodca hriechu.
—Skúška Adama neni komdia.
—Jeho pokušenie mocné.
—On zhrešil dobrovolne.
—Trest za hriech neni neprávaný ani ostrý.
—Múdrost, láska a spravedlnost preukázaná
    v zatracenim všetkých v Adamovi.
—Zákon Boži je všeobecný

     Zl’é je to, čo pripravi neštatnost; všetko to, čo zrovna alebo vzdialene zapričinuje bárs jaké trpenie. (Webster.) 

     Táto vec, preto, nezkusuje len ohladom ludských nemoci, smútku, bolesti, slabosti a smrti, ale vnikne v úzadie všetkých týchto a skúmá jejich prvú pričinu—hriech—a jeho liek. Poneváč hriech je pričinou zlého, jediný liek je, odstránit hriech na vždy.

     Prečo on dovolil, že Satan uviedol do pokúšenia našich prvých rodičov, ked jich on stvoril dokonalými a pravými? 

     Alebo, prečo on dovolil, aby ten zakázaný strom mal miesto medzi tima dobrýma? 

     A bars jako sa oháname, natiskne sa nám otázka—Či by Boh nebol mohol všetkú možnost úpadu človeka?

     Plány Božie, uzrené v jejich úplnosti múdrost smeru zakročeného. Niektorý sa pýtajú, že prečo Boh, ktorému sú všetky veci možné, nezkročil za včasu, aby prekazil dokonánie Satanových cielov? 

     Bezpochybne by bol mohol; ale také zakročenie by (112) Bolo hatilo jeho vlastné ciele. Jeho ciel bol, aby preukázal dokonalost, vznešenost a spravodlivý póvod jeho zákona, a dokázat tak ludom, jako aj anjelom zlé následky neposlúchania jeho zákona. 

     Pritom, niektoré veci, následkom jejich prirody, sú aj Bohu nemožné, jako Pismo hovori. 

“Nemožné je pre Boha luhat.” (Žid. 6:18) 

“Zapret sám seba nemóže.” (Tim. 2, 2:13.) 

     Nemóže robit zle, a preto, nemóže vyvolit len ten najmúdrejši a najlepši plán ku uvedeniu jeho stvoreni do života, ked aj naše krátkozraké oči nemóžú rozoznat tie uschované perá nekonečnéj múdrosti.

Though opposed
to evil,
God does
permit it.

     A bárs vo vypracuváni jeho dobrochtivých cielov, on dovoluje zlému a zlé robiacim dočasne aktivnú prácu, neni to k vóli zlému, a ani preto, jako by on bol v spojeni s hriechom; lebo on oznamuje, že on “neni  Boh, ktorý má radost hriechu.” (Žalm. 5:4.) 

     Bárs je proti zlému v každom smysle, Boh dovoluje (to jest utrpi) ho za čas, lebo on vidi, že to bude stálé a cenné naučenie pre jeho stvorenia.

     Ten princip, ktorý v jeho účinku, pósobi dobrotive a napomáhá konečnému poriadku, súhlasu a štastiu, ten nazýváme tým pravým principom; a opačný,  ktorý zapričinuje rozpor, neštastie a ničenie, nazývame zlým. 

     A výsledky týchto principov v účinku nazýváme dobrým a zlým; a rozumné stvora, spósobné ku rozoznániu pravého od nepravého, a dobrovolne opanuvané jednim alebo druhým, nazýváme dobrým alebo hriešnýne.

Why didn’t God limit man’s experience?

     Tento morálný cit je to, ktorý Boh vždy vyzývá, ked chce dokázat jeho spravedlivost a spravedlnost; a na základe toho samého citu mohol Adam rozoznat hriech, a lebo nespravedlivost, jako zlé, ešte prv, než vedel jejich následky. Tie Božie tvory nižšéj triedy neni sú obdarené týmto citom. 

     Pes má kolko tolko rozumu, ale nie v takom stupni, bars sa móže ku tomu priučit, že isté skutky jeho prinesú mu pochvalu a odmenu od jeho pána, a isté druhé zase hanu, a trest. On móže kradnút alebo vziat život, a nebudeme ho držat za hriešnika; alebo móže on ochranuvat a strážit majetok a život a nedržime ho za výtečného, lebo on nezná posúdit morálnú jakost jeho skutkov.

     Boh by bol mohol stvorit ludi bez spósobnosti rozoznánia pravého a zlého, alebo mohol by bol jich spósobnými spravit len dobré robit; ale to by bolo znamenalo, že on stvoril len živú mašinu, a na žiaden pád by yo nebol rozumný obraz jeho Stvoritela. 

     Alebo on by bol mohol spravit človeka dokonalého a slobodného, tak jako je, a mohol bu bol ho strážit od pokúšenia Satana. 

     V tom páde, poneváč jeho skúsenost by bola ohraničená len na dobré, bol by on býval stále vystavený pokúšaniu z venku, alebo jeho nárokom z nútra, čo by bolo jeho večnú budúcnost neiatou, a výbuch neposlušnosti a neporiadku bolo by bývalo vždy a každého času možnostou; a potom ešte dobré by nikdy nebolo na tolko cenené, než skrze porvnanim so zlým.

Cain and Abel

Only
by comparing
results
can man
properly
appreciate
good and evil.

Liberty
of choice
is a part
of man’s
original endowment.

    (114) Skrze porovnánie následkov prišli oni ku oceneniu a pováženiu oboch; 

“A Pán povedal, Hla, človek sa stal jeden znás, pozná zlé a dobré.” (Gen. 3:22.) 

     V tomto šú účastný jejich potomci, vyjmúc, že prv obdržia vedomost zlého, a nemóžú úplne zkusit dobré, kým ho oni nezkusá v Millenniume, jeko následok jejich vykúpenia skrze Neho, ked on bude jejich Sudca a Král.

     Ten morálný cit, alebo posúdenie dobrého a zlého, a sloboda jeho uživania, ktorý mal Adam, bol vážná vlastnost jeho podobnosti ku Bohu. Zákon dobrého a zlého bol vpisaný v jeho prirodném složeni. Bol on jedna čiastka jeho prirody, práve tak, jako je čiastkou Božiej prirody. 

     Ale nesmieme zabudnút, že táto podobnost ku Bohu, táto z prvu zákonom zapisaná priroda človeka, mnoho utratila skrze vytierajúci a ponižujúci vplyv hriechu; preto ona neni taká, jako bola v prvom človeku. 

     Spósobnost ku láske, pokazuje na spósobnost ku nenávisti; a tak móžeme rozumovat, že Boh Stvoritel nemohol stvorit človeka na svoju podobu, s mocou ku láske, a čineniu dobrého, bez jednakon spósobnostou ku nenávideniu a činenia zlého. 

     Táto sloboda zvolenia, nazývaná slobodnou vólou, je čiastkou prvého obstaránia človeka; a toto, spolu s plnou mierou jeho rozumových a morálných smyslov, ho spravilo podobou jeho Stvoritela.

     Nemóžeme pochybuvat, že Boh by bol mohol dat Adamovy tak živý pochop o tých mnohých zlých následkoch hriechu, že by bolbýval odstrašený od neho, ale mi myslime, že Boh predvidal, že skúsenie hriechu bude najistejšie a najtrvácnejšie naučenie, aby mu poslúžilo na veky; a preto Boh neobmedzil ho, ale mu dal slobodné volenie, aby (115) citil následky zlého. 

     Keby priležitost ku zhrešeniu nikdy nebola bývala daná, človek by nebol mohol sa zdržat hrešenia, a tak by nebolo bývalo žiadné vitazstvo jeho spravedlivost a činenie dobrého. Boh chcel, aby ho vzývali so vzývanim ducha a pravdy. On chce rozumnú a dobrovolnú poslušnost, a nie nevedomú a mechanickú služebnost. 

     On už mal itak bezdušné nástroje, ktoré vybavili jeho vólu, ale jeho ciel bol stvorit šlachetnejšie a rozumné stvora na svoju podobu, pána zeme, ktorého láska s spravedlivost by spočivala na oceneni pravého a nepravého, dobrého a zlého.

     Svaté Pismo nám udává, že ked práca zlého principu bude už dost dlho dovolená, že ukončila ciel Boži, tak on prestane na veky, a ti ktorý sa aj na dálej jemu podrobia, prestanú jestvuvat na vždy. (I Kor. 15:25, 26; Žid. 2:14.) Jedine činenie dobrého, a činitelia dobrého, budú jestvuvat na veky.

1.  Intuition

2.  Observation

3.  Experience

4.  Information

     Tušená vedomost by bola rovno zkusená, bez všetkého rozumovánia, alebo bez nútnosti dókazov. Taká vedomost patri jedine božskému Jehovovy, tomu večnému pramenovy všetkéj múdrosti a pravdy, ktorý, nútne a prirodzene je nad všetky jeho stvory. 

     Preto vedomost človeka o dobrém a zlém nemohla byt tušená. Jeho vedomost by bola mohla byt nadobudnutá skrze pozoruvánie, ale v tomto páde by bolo bývalo potrebné nejaké vystavenie zlého a jeho následkov, aby on mohol pozoruvat. 

     Toto by vyžaduvalo, aby zlé bolo niekde dovolené, (116) medzi nejakými tvory a tak, prečo nie medzi ludmi, a na zemi, prečo medzi inými a inde?

     Tak je; človek nadobúdá svoju zkúšenost, a dává priklad aj druhým, súc “prikladom pre anjelóv.”

Although deceived,
Eve was a transgressor.

     Oni temali vedomost zlého, bárs oni nikdy nepozoruvali a nezkúsili jeho následky. A preto oni si neocenili jejich Stvoritela laskavú prednost a jeho dobrotivý zákon, ani nebezpečie, od ktorého jich on chcel, skrze jeho lásku ochránit. Oni preto oddali sa pokúšeniu, ktoré Boh múdro privolil, a ktorého konečný chosen jeho múdrost predvidala.

    Málo ktorý vedia ocenit tú silu pokúšenia, pod ktorým naši prvý rodičia upadli, a ani tú spravedlivost Boha, že jich tak ostro potrestal, za zdánlive tak malé previnenie; ale malé rozmýšlanie nám to všetko objasni. Svaté Pismo nám podává jednoduchú históriu, že jako žena, tá slabšia stránka, bola podvedená, a tak sa stala priestupničkou. 

     Jej zkúšenost a známost Boha bola mnoho menšia, než Adamová, lebo on bol stvorený najprv, a Boh mu dal na vedomie ešte pred jej stvorenim, trest hriechu, kdežto Eva zajiste obdržala návod len od Adama. Ked ona zakúsila toho ovocia, majúc dúveru v Satanovú lož, zajiste nepochopila velikost jej prestúpenia, bárs ona zajiste mala pocit volajaký, že všetko neni v poriadku. 

     Ale bárs podvedená, Pavel hovori, že bola priestupnička,—bárs nie tak hriešná, jako keby bola prestúpila s vatšiu vedomostou.

     A ked sa pomyslime, že oni boli dokonálé tvory, rozumne a morálne podoba jejich Stvoritela, vidime, krásný priklad lásky dokonalého chlapa oproti jeho miluvanéj spoločničke, dokonáléj ženy. Pochopiac hriech, nalakal sa smrti Evynéj a jeho ztráty (bez nádeje a napravenia, lebo žiadnéj nédeje nedostal) Adam, v jeho útisku, nedbale odhodlal sa, že nebude žit bez nej. 

     Držiac jeho život neštastný a naničhodný bez jej spoločnictva, on dobrovolne sa šúčastnil jej neposlušnosti, aby bol aj účastný trestu smrti, ktorý on videl vyset nad nou. Oba boli, “v prestúpeni” jako Apoštol nám pokazuje. (Rim. 5:14; I Tim. 2:14.) Ale Adam a Eva boli jedno, a nie “pár”; preto Eva sa súčastnila trestu, ktorý jej  chovánie donieslo na Adama.—Rim. 5:12,17-19.

     Pri tom všetkom Boh ustanovil dovolit zlé, lebo postarajúc sa o liek oslobodenia jeho s pod následkov jeho, on videl, že výsledok ho privede, skrze zkúsenost, ku úplenému oceneniu “prevelkého hriešnictva hriechu” a takto ho priuči lepšie miluvat a ctit svojho Stvoritela, ktorý je pramen všetkého dobrého, a na vždy vyhýbat tomu, čo donieslo na neho tolko smútku a trápenia. 

     Tak konečný výsledok bude vatšia láska ku Bohu, a vatšie nanávidenie všetkého, čo sa protivi jeho vóle, a ustanovenie všetkých vo večne trvajúcú spravedlivost, ktorý si osvojá učenie, ktoré dává nám Boh skrze dovolenie zlého a hriechu. 

     Avšak velký rozdiel máme robit, medzi tým neodkriepitelným faktom, že Boh dovolil hriech, a tou (118) chybou niektorých, ktorý obžalujú Boha, že on je póvodca a povsbudzuvatel hriechu. Ten posledný pohlad protireči faktom, predložených nám v Svatom Pisme.

     Keby sa jim podarilo presvedčit seba samých a druhých, že Boh je zodpovedný za všetok hriech a podlost,* a že človek, jako nevinné náradie v jeho rukách bol prinútený ku hriechy, tak oni pripravili čestu pre tú teoriu, že žiadná obet za naše hriechy, žiadná milost v nijakéj podobe nebola treba, len jednoduch a jedine spravedlnost.

*Dva texty Pisma sú (Eza. 45:7 a Amos 3:6) uživané na podporu toho tvrdenia, skrze prekrútenie slova zlé v oboch.  Hriech je vždy zlé, ale zlé neni vždy hriech. Zemetrsenie, požiar, povoden alebo mor, by boly neštastie zlé; ale ani jedno z týchto by nebol hriech.  To slovo zlé v textoch znamená neštastie. To samé Hebrejské slovo je preložené obtaženost v Zalm. 34:19; 107:39; Jer. 48:16; Zach. 1:15.  Ono je preložené neprijemnost v Zalm. 27:3; 41:1; 88:3; 107:26; Jer. 51:2; Lam. 1:21. Je preložene jako nehoda; protivenstvo a strarch v I Sam. 10:19; Zalm. 10:6; 94:13; 141:5; Eccl. 7:14; Neh. 2:17.  A to samé slovo je v mnohých miestách preložené jako boldest, rana, chudoba, a smútok.

     Ale vo všetkom tomto rozumováni, tá najšlachetnejšia vlastnost, sloboda vóle alebo zvolenia, tá najzvláštnejšia vlastnost jeho podobnosti ku jeho Stvoritelovi, je vóbec odhodená; a človek je ponižený (119) na jednoduchý stroj, ktorý len tak pracuje, jako je riadený. 

     Ked by tomu bolo tak, človek, nie že by bol pánom zeme, ale by bol nižši, než chrobáci; lebo tie na každý pád majú vólu alebo moc volenia. Ešte aj malý mravec má moc vóle, ktorú človek, bars, skrze jeho vatšiu moc móže promóct a jej odporuvat, ale ju nemóže zničit.

     Ked ale ti nehody prišli na nich, oni jich pripisovali náhode a nie jako trápenia. Preto Boh odkázal jim skrze prorokov, zpamatajúc jich na jejich smlúva a povedajúc jim, že tie nehody sú od neho a s jeho vólou poslané ku jejich napraveniu. Je to hnusné tieto texty uživat jako dókaz, že Boh je póvodca hriechu, lebo v nich neni ani zmienky o hriechu.

God did not force man
to sin, but in His loving wisdom provided
a means
for his recovery.

     Pravda je, Boh móže vnútit človeka ku hriech alebo ku spravedlnosti, ale jeho Slovo hovori, že on nemá toho cielu. On by nemohol prinútit človeka ku hriechu pre tú jednoduchú pričinu, že “on nemóže seba zapret.” Taký smer by sa neshoduval s jeho charakterom, a preto je nemožnost. 

     A on hladá vzývanie alásku len takých, ktorý ho vzývajú s duchom a pravdu. Ku tomuto cielu on dal človekovy slobodu volé, jako jeho vlastná, a chce, aby si on zvolil spravedlivost. To dovolenie, že človek si mohol zvolit pre seba, viedlo ku jeho pádu a utrteniu božieho společnictva, milosti a požehnánia,—a prepadnutiu smrti. 

     Skrze jeho zkúsenost v hriech a smrti, človek sa priúčl tomu, na čo ho Boh chcel naučit, bez toho, že by zkúsil hriech a jeho následky. 

     Predvedomost Boha, že čo človek bude robit, nemóže sa užit jako vyhovorka pre jeho poniženie medzi bezdušné stroje: ba naopak, je uživané ku jeho dobrému; lebo Boh, predvidiac smer, v ktorý človek sa obráti, jestli bude nechaný volit si pre seba, neprekážal mu ochutit  hriech a jeho horké následky zo zkúsenosti, ale sa hned postaral o spósob ku jeho vykúpeniu od jeho prvého priestupku s tým, že ustanovil jednoho Vykúpitela, velkého Spasitela, ktorý bude v stave spasit všetkých, ktorý sa navrátia ku Bohu skrze neho. 

     Ku tomuto  cielu—aby človek mal slobodnú vólu, a predci ziskal skrze jeho prvú chybu a neposlušnost proti vóli Božiej—Boh sa postaral nie len o vykúpenie všetkých, ale aj o všeobecnú známost tejto priležitosti smerenia sa s nim v určenom čase.—I Tim. 2:3-6.

     Boh móže udržat život tak dlho, jako to on uzná za dobré, ešte aj oproti ničiacéj moci zlého; ale bolo by práve tak nemožné pre Boha, udržat život nekonečne, jako je mu nemožne luhat. To jest, je to morálne nemožné. Taký život by sa stal pramenom viac a viac neštastia pre seba a pre druhých; a preto, 

     Boh je pridobrotivý, aby udržal život taký bez zisku a škodujúci sebe a druhým, a tak, jeho udržiávacá moc súc odobraná, zničenie, ten prirodzený následok hriechu by sa počalo. Život je milost a dar Boži, a bude udržaný na veky len tým poslušným.

     Pamtajte si toto dobre. Ten pritomný život, ktorý je od kolisky až po hrob nie iné, jako umieranie, je napriek všetkého jeho zlého, velká milost, ešte aj, ked by nebolo žiadného potom. Velká vatšina si ho aj tak váži, výminky (samovraždy) súc velmi zriedkavé; a tieto naše súdy pravdy opakujúce sa dokázali byt pomúteného rozumu, ináče neboli by boli sa odtrhli od pritomných požehnáni. 

     Potom držanie sa Adama, toho dokonálého človeka, ukazuje nám, jaké by bolo držánie jeho dietok v podobných okolnostách.

"Every good gift and every perfect gift is from above, and cometh down from the Father of Lights, with whom is no variableness, neither shadow
of turning."
James 1:17

The doctrine of Eternal torture
is NOT:
1. Scriptural
2. Consistent with God’s character
3. Part of
God’s plan

     Adamovy bolo dané požehnánie v plnej miere, ale bol on upozornený, že utrati tento “dar,” jestli by nepreukázal poslušnost (121) Oproti  Bohu—“V ktorý den budeš jest z neho, smrtou umreš.” 

     On nevedel nič o živote v trápeni, jako trest za hriech. Večný život nikde neni slúbený žiadnému, jedine poslušnému. Život je dar Boži, a smrt opak života, je trest, ktorý on predpisuje.

     Večné trápenie neni nikde zomenuté v Pisme Starého Zákona, a len velmi málo sa najde v Novom Zákone takých, ktoré by sa mohli tak vysvetlit, že by sa zdáli to učit; a tieto sa nachádzajú alebo medzi podobenstvámi Zjevenia, alebo medzi parabolámy a zkrytými slovámi nášho Pána, ktorým neporozumeli tý, ktorý jich počuli (Luk. 8:10) a ktoré, jako sa zdá, sú neni lepšie porozumené ani dnes.* 

“Odplata za hriech je smrt.” (Rim. 6:23.) 

“Duša, ktorá zhrešila, umre.” — Ezeh. 18:4

*Za desat centov Vám pošleme knižočku, ktorá Vám vysvetli každé miesto Pisma, kde je uživaué slovo “peklo.”

     Ale čo oni povedia, ked sa jim ukáže, že zkúška a priležitost sveta na život bude mnoho výhodnejšia, než bola Adamová; a to preto, že Boh prijal plán dovolenia, aby Adamový potomci účastný boli jeho trestu na prirodzený spósob? 

     My myslime, že je tomu tak, a budeme hladet to vysvetlit.

     Takto vidime, že smrt Ježiša, toho nevinného a bezhriešného bolo úplné vyrovnánie oproti Bohu, hriechu Adamového. 

     Poneváč jeden človek (122) zhrešil, a v nom všetci účastný boli jeho kliatbu, jeho trest, preto Ježiš, zaplatiac odmenu za hriech toho jednoho, vykúpil nie len Adama, ale všetkých jeho potomkóv—všetkých ludi— ktorý skrze dedictvo účastný boli jeho slabosti a hriechu a jeho trestu—smrti. 

     Nás Pán “človek Ježiš Kristus” nevinný, uznaný, nosiac v sebe to dokonálé semeno, nenarodený a neupadlý v hriech, dal všetok jeho ludský život, jako plácu za Adama a za to semeno v nom, ked bol odsúdený.

     A tak Vykúpitel bude “videt jeho semeno” (tolkých z Adamového semena, kolký prijmú prijatie pod jeho podmienkámy) a predlži jeho dni (znovuzrodenie ku vyššiemu ludskému stupnu, čo jemu dovolil Boh Otec jako odmenu za jeho poslušnost), a to všetko na tak zvláštný spósob;—skrze obetuváni života a potomkov. 

     A pisané je: “A jako v Adamovy všetci umjerajú, tak aj v Kristu všetci obživený budú.”—I Kor. 15:22

"All that are in their graves...
shall come forth."

     Ti ktorý neobdržia úplnú vedomost a, skrze vieru, úplnú radost z tejto milosti Božiej, v pritomném čase (a taký sú velká vatšina, zahrnúc deti a pohanov) tým zajiste sa újde téjto výhody v nasledujúcém veku, v tom “svete budúcom” veku oslobodenia, ktorý bude nasleduvat ten pritomný. 

     Ku tomuto cielu, “všetci, ktorý sú v jejich hroboch . . . pridú.” A jako jedenkaždý (či v tomto alebo nasledujúcém veku) úplne pochopi tú cenu vykúpenia, danú skrze našieho Pána Ježiša a jeho nasledujúcé (123) výhody, tak on je držaný, jako zkúšaný, jako Adam bol; a poslušnost donesie večný život, a neposlušnost večnú smrt—tú “druhú smrt.” 

     Dokonálá poslušnost ačpravé, bez dokonáléj spósobnosti poslúchat, od žiadného neni žiadaná. Pod Smlúvou Milosti, údovia Cirkve, prez vek Evanjeliumový, mali vštepenú spravedlivost skrze vieru, aby jejich nevyhnutné nedostatky, zapričinené skrze slabosti masa, boli napravené. 

     Božia Milost bude pracuvat ku dobrému jednoho každého, ktorý “bude chcet” prez vek Millenniumový. Dokial nebude dosiahnutá telesná dokonalost (čo bude výhoda všetkých pred skončeným veku Millenniálného) nemóžeme očakávat morálnú dokonalost. 

     Tá nova zkúška, následok vykúpenia a tej Novéj Smlúvy, bude rozdielná od zkúšky v Raji v tom, že konánie jednohokaždóho bude pósobit len na jeho vlastnú budúcnost.

"But now is Christ risen from the dead, 
and become the firstfruits of them that slept.

"For since by man came death, 
by man came also the resurrection of the dead.

"For as in Adam all die, 
even so in Christ shall all be made alive."
I Corinthians 15:19-22

First Individual Opportunity

"Good tidings
of great joy
which shall be
unto all people."

     Pod tou prvou zkúškou “zatracenie padlo na všetkých ludi” a plán Boži bol, že skrze obet vykúpenia Krista, Adam a všetci, ktorý utratili život vásledkom jeho chyby, po zkúseni nesmierné hriešnictvo hriechu a po citeniu trestu hriechu, aby jim bola daná priležitost obrátit sa ku Bohu skrze jich vieru vo Vykupitela. 

     Ked bárs kdo mysli, že to je druhá priležitost, nech si mysli: ono zajiste bude druhá priležitost pre Adama, a v istom smysle je to aj pre všetko vykúpené človečenstvo, ale bude to prvá priležitost pre jedného každého z jeho potomkov, ktorý, ked boli narodený, už boli odsúdený ku smrti. 

     Móžeme to nazývat, jako chceme, fakty ostanú ti samé, to jest, Všetci boli odsúdeni na smrt, skrze neposlušnost Adama, a všetci budú mat (v Millenniálnom veku) úplnú priležitost obsiahnút večny život pod lahkýma podmienkámy Novéj Smlúvy. Toto, dla ohlásenia anjelov, je “dobrá zvest velkéj radosti, pre všetkých (124) ludi.” 

     A, jako apoštol povedal, táto milost Božia—že náš Pán Ježiš “dal seba samého na vykúpenie za všetkých—musi byt “zvestuváné” všetkým v úrčenom čase.” (Rim. 5:17-19; I Tim. 2:4-6.) Ludia, a nie Boh, omedzili túto priležitost obsiahnutia večného života na vek Evanjeliumový. 

     Boh, práve na opak, hovorý nám, že vek Evanjeliumový je jedine na vybranie Cirkve, královského knazstva, skrze ktorých, prez veky nasledujúcé, všetci ostatný budú privedený ku úplnéj vedomosti pravdy, a bude jim daná úplná priležitost ujistit si večný život dla Novéj Smlúvy.

If given an individual chance,
how many would have been found worthy
of life?

     Preč by nemohli jedenkaždý obdržat teraz priležitost na život, na raz, bez zdlženia cesty, zkúšania a ztracenia Adama, a bez toho, že by jeho potomci toho zatracenia účastný boli, bez vykúpenia skrze obet Kristovú, a bez nábidky pre všetkých, večného života dla pódmienók Novéj Smlúvy? 

     Jestli zlé musi byt dovolené, aby si človek slobodne zvolit mohol, prečo jeho zničenie má byt vykonané, na tký zvláštný a zdlhavý spósob? 

     Prečo dovolit tolko trápenia medzi tým, že by došlo na mnohých, ktorý konečne predci len obdržia dar života, jako poslušné dietky Božie?

     Aha, to je ten punkt, na ktorý sa zanimavost tejto veci sústredi. Jestli by Boh bol nariadil množenie našej rassy rozdielne, tak že by dietky neboli účastné následkov hriechov rodičových—slabosti rozumu, morálné a telesné—a jestli by bol Stvoritel tak zariadil, že by všetci mali pre jejich zkúšanie, výhodné Rajské okolnosti, a ve len priestupnici by boli zatracený alebo “vytvorený,” kolko by jich bolo najdeno hodnýma, pod tymato výhodnýma podmienkámi, a kolko nehodnýma obsiahnút večný život?

     Jestli pád Adama bereme za prikladný (a on v každom ohlade bol prikladom dokonálej ludskosti), tak uzavjeráme, že žiaden by nebol býval najdený dokonále poslušným (125) a hodným; lebo žiaden by nemal tú jasnú známost Boha a zkúsenosti s nim, ktorá v nich vzbudila tú úplnú dóveru v jeho zákonoch, bez toho, že by oni vnich nepochybuvali. 

     Ujistený sme, že bola to Kristová znalost Otca, ktorá ho uspósobila ku slepéj dóvere a poslušnosti. (Eza. 53:11.) Ale predpokladajme, že štvrtá čiastka by obsiahla život; alebo idme dálej, myslime si, že polovica by bola najdená hodnýma, a že druhá polovica by utrpela odplatu hriechu—smrt. Čo potom? 

     Pomyslime si, že tá poslušná polovica, nikdy nezkúsila a nevidela hriech: či by ona necitila vždy zvedavost oproti veciam zakázaným, ktorá by bola zadržaná len skrze srtarch pred Bohom a jeho trestom? 

     Jejich služba by nebola tak srdečná, jako ked by oni poznali dobré a zlé, a tak by znali úplne ocenit dobrotivé ciele Stvoritela, že postavil zákony, ktoré ridia jeho cestu práve tak, jako cestu jeho stvorenia.

     Potom, myslime na tú druhú polovicu, ktorá by takto podešla smrt, následkom svojho dobrovolného hriechu. Oni by boli odseknuti od života nekonečne, a jejich jediná nádej by bola, že Boh by sa zpamatal na nich, v jeho láske, jako na jeho tvory, dielo jaho vlastných rúk, a pripravil by jim druhú zkúsku. 

     Ale prečo tak urobit? Jediná pričina by bola tá nádej, že jestli by boli na novo prebudený a skúšaný, niekolký z nich, skrze jejich vatšú zkúsenost, by si vtedy zvolili poslušnost a by ostali živý.

     Boh na takýto spósob obmedzi zlé, ktoré dovoli, skrze postaránie s, že Millenniálné kralovánie Krista dovedie (126) vedie úplné vykorenenie zlého a dobrovolných hriešnikov, a uvedie nás vo večnost spravedlivosti, založenéj na úplnéj známosti a dokonálej dobrovolnéj poslušnosti dokonalých tvorov.

2. Would not permit selection of "the body"

     Ale ked by tá prvá zkúžka bola bývala osobná, a ked by polovica ludi bola zhrešila a bola osobne zatracená, bolo by bývalo potrebné, vykupitela pre jednoho každého zatraceného. Jeden utratený život mohol vykúpit len jeden utratený život, a nie viac. 

     Ten jeden dokonáli človek, “človek Kristus Ježiš,” ktorý vykúpil Adama (a našu ztratu skrze neho) nebol by mohol byt “cena vykúpenia pre všetkých” pod žiadný ma druhýma okolnostámi, len pod tyma toho plánu, ktorý Boh zvolil.

     Boh nemohol spravedlivo rozkázat tým patdesiat biliónom poslušných synov, aby sa vzdali jejich práva, jejich výhód a života na vykúpenie tých hriešnikov; lebo dla jeho vlastného zákona poslušnosti, oni si zaslúžili právo na život večný. 

     A preto, ked by od týchto dokonalých ludibolo pýtané, aby boli vykúpitelia tých upadlých, bolo by v pláne (127) Boha, že by, tak jako nášmu Pánu Ježišovy, predložil jim nejakú odmenu, aby oni, už k vóli nej, vdačne utrpeli ten trest za jich bratov. 

     A ked oni tú samú odmenu majú dostat, ktorú dosta náš Pán Ježiš, menovite, účastnit sa novéj prirody, tej božiej, a byt povýšený nad všetkých anjelov, kniežat a moci, a každého mena, ktoré je zpomenuté—hned za Jehovovým (Efez. 1:20, 21), tak by jich bolo stašný počet na pláne  božiem, čo múdrost Božia iste necielila. 

     Dálej, týchto patdesiat biliónov, pod takýmy okolnostámy, boli by všetci rovný sebe, nebola by medzi nima hlava alebo hlavný, kdežto plán, skrze Boha prijati, ustanovuje len jednoho Vykúpitela, povýšeného na prirodu božiu, a potom jedno “malé stádečko” tých, ktorých on vykúpil a ktorý stúpajú v jeho šlapajách trpenia a seba-zaprenia, aby sa súčastnili jeho mena, jeho cti, jeho slávy a jeho prirody, tak, jako manželka sa súčastni Všetkého, čo je manželovo.

     Oni budú videt, že zatracenie všetkých v jednom je opak neprávosti, bolo to velká milost pre všetkých, ked vezmeme do ohladu, že plán Boha ustanovil ospravedlnenie všetkých skrze obet jednoho druhého. Zlé bude na vždý vykorenené, ked ciel Boha s dovolenim jeho bude dokonaný, a ked dobré vykúpenia budú rozprestrené, jako trest za hriech. 

     Pravdaže, je nemožné ocenit správne túto vlastnost toho plánu Božieho, bez úplného uznánia hriešnictva hriechu, prirody jeho trestu—smrti, vážnost a cenu (hodnotu) vykúpenia, ktorú dal náš Pán Ježiš, a istoti a úplné napravenie jednotlivých ku výhodným okolnostám pod ktorýma oni budú úplne zkúšaný, prv než by boli posúdený, či sú hodný téj odmeny (večný život) alebo toho trestu (večnú smrt).

as shown in the ransom.

     Oni budú videt, že tá spravedlivost nemohla previnit proti božiemu ustanoveniu, a ani spasit zatracené človečenstvo, bez úplného zotrenia jejich trestu skrze jednoho dobrochtivého vykúpitela. Oni budú videt, tú lásku, ktorá postavila túto šlachetnú obet a ktorá vysoko povýšila Vykúpitela na pravicu Boha, dajúc jemu moc a právo navrátit do života tých, ktorých on s jeho drahou krvou vykúpil. 

     Oni budú videt aj tú moc a múdrost, ktorá bola v stave vypracuvat taký slavný osud pre jeho stvorenie, a tak prekazit všetok protivný vplyv, ktorý by jich chcel spravit neposlušnýma v napreduváni a v konečnom dokončeni jeho velkých cielov. Keby zlé nebolo bývalo dovolené a takto opanuvané skrze božie postaránie, nevidime možnosti, jako by ináče tieto následky boli dosiahnuté. 

     Dovolenie zlého medzi ludmi dočasne, pokazuje na daleko hladiacú múdrost, ktorá si osvojila všetký možné okolnosti, pripravila pomoc, a označila konečný výsledok skrze jej moc a milost.

“Miluvat budeš Pána Boha tvojeho s celým srdcom tvojim a s celou dušou tvojou a s celéj moci tvojej; a tvojho bližného, jako seba samého.” (Luk. 10:27.) 

     Konečne, ked ciele Božie budú dokončené¸tá sláva Božieho charakteru bude srozumená skrze každé rozumné stvorenie, a to dočasné dovolenie zlého, tak budeme videt, bola múdrá vlastnost múdrosti božiej. 

     Toto ale móžeme videt len skrze oko viery, hladiac do výšky pomocou Slova Božieho na veci kázané skrze ústá všetkých tých svatých prorokov od času počátku sveta—to napravenie všetkých veci.

(130)

Näher, mein Gott, zu Dir,
Näher zu Dir!

Drückt mich auch Kummer hier,
Drohet man mir,
Soll doch trotz Kreuz und Pein,
Dies meine Losung sein:
Näher, mein Gott, zu Dir,
Näher, zu Dir!

Bricht mir, wie Jakob dort,
Nacht auch herein;
Find’ ich zum Ruheort
Nur einen Stein:
Ist selbst im Traume hier
Mein Sehnen für und für:
Näher, mein Gott, zu Dir,
Näher zu Dir! 

Ist mir auch ganz verhüllt,
Dein Weg allhier,
Wird nur mein Wunsch erfüllt:
Näher zu Dir!

Schliesst dann mein Pilgerlauf,
Schwing’ ich mich freudig auf 
Näher, mein Gott, zu Dir,
Näher zu Dir!